Malta
Pri vyslovení slova malta myslí väčšina našich občanov na materiál potrebný pri stavebnej činnosti. Pre ostatných ľudí na svete sa toto slovo spája so štátom nachádzajúcim sa južne od Sicílie a ktorý v minulosti preslávil najmä Rád sv. Jána Krstiteľa, všeobecne známy ako Rád maltézskych rytierov. Na Malte sú úradnými jazykmi maltčina a angličtina. Výslovnosť názvu krajiny v angličtine znie molta, takže s našou maltou nie je žiaden súvis.
Aj keď je krajina členom Európskej únie, vie sa o nej u nás veľmi málo a stále má istý exotický, možno až tajomný nádych práve v súvislosti s maltézskymi rytiermi.
Základné informácie
Maltské súostrovie pozostáva z najväčšieho ostrova Malta, severozápadne od neho asi 30 minút plavby loďou je ostrov Gozo, v maltčine nazývaný Ghawdex (vyslov avdeš), medzi nimi sa nachádza malý ostrov Comino a ďalšie štyri malé ostrovy sú neobývané. Počet obyvateľov predstavuje v súčasnosti okolo 418 000 obyvateľov žijúcich na celkovej rozlohe 316 km2. Pri troche počítania dostaneme hustotu osídlenia predstavujúcu približne 1 300 obyvateľov na km2. Touto hustotou je Malta najhustejšie obývanou krajinou v Európe, celkovo na svete zaujíma tretie miesto. Pri tejto informácii si čitateľ iste pomyslí, že ľudia sa tam musia riadne tlačiť. Garantujem, že v Indii je to oveľa horšie. Návštevník nemá dojem, že by stále stretával priveľa ľudí. A to ešte k obyvateľstvu v letnej sezóne pribúdajú turisti, ktorí pravidelne vystupujú zo zaoceánskych lodí vo vallettskom prístave a zoberú hlavné mesto takpovediac útokom. Majú na to len jeden deň, tak to musia riadne využiť. Turistický ruch sa podieľa na tvorbe HDP krajiny približne 35 %. Na porovnanie na Slovensku je ten podieľ 2,7 % Pozor, medzi tou poslednou dvojicou čísiel je desatinná čiarka správne umiestnená.
Čo si návštevník rýchlo uvedomí, je pomerne kontinuálna zastavanosť krajiny, najmä na ostrove Malta. Jednotlivé mestá na seba vzájomne nadväzujú, len domáci obyvatelia vedia, kde sa jedno mesto končí a druhé začína. Krajina nemá žiadne vysoké kopce, najvyšším bodom je miesto zvané maltsky Ta´ Dmejrek, anglicky Dingli vo výške 253 m n. m. Pod ním sa nachádzajú úžasné skalnaté zrázy končiace pri hladine mora, ktoré na ne vytrvalo naráža. Napriek tejto malej výške má návštevník dojem, že je krajina kopcovitá, pretože veľa ulíc v mnohých mestách má dosť veľký sklon a obyvateľ San Francisca by sa tu cítil takmer ako doma. Prakticky všetky domy sú žltej, resp. okrovej farby, pretože sú postavené z vápenca nazývaný globigerin ťaženého vo viacerých miestnych lomoch. Nebojte sa však nejakej jednotvárnosti, domy sú krásne spestrené drevenými balkónmi a arkiermi rôznych farieb, to isté sa týka aj rôznofarebných vstupných brán a dverí, ktoré sú prejavom anglického vplyvu z minulosti. Pozeral som, či na spestrenie stavieb neuvidím graffiti, tak hojne zastúpené na Slovensku. Musím čitateľa „sklamať“, nevidel som ani jedno.
Čistota verejných priestranstiev, udržiavaná verejná zeleň a vysadené kvety v mestách, popri cestách, či na kruhových objazdoch sú samozrejmosťou. Samozrejmosťou však nie je ich polievanie. Malta totiž nemá jedinú rieku ani sladkovodné jazero, a tak vzácnu pitnú vodu musí získavať odsoľovaním morskej vody. Že to práve nie je lacné, netreba zdôrazňovať. Väčšina vody sa získava v odsoľovacích zariadeniach poháňaných naftou dovážanou z Líbye. S touto krajinou mala a má dodnes Malta nadštandardne dobré vzťahy, pretože vždy tvorila prepojenie medzi Európou a Afrikou. Odsolená voda je pitná, ale stále má trošku slanú príchuť, takže na pitie sa používa balená voda kupovaná v obchodoch.
Dávna história
Malta je zaujímavou krajinou z viacerých aspektov. Na obidvoch hlavných ostrovoch sa nachádzajú najstaršie kamenné voľne stojace stavby na svete, ktoré sú dôkazmi ľudskej stavebnej aktivity. Tieto megalitické stavby postavili neznámi ľudia, ktorí prišli pravdepodobne zo Sicílie a žili tam približne v období rokov od 3600 do 2700 pred narodením Krista. Na oboch ostrovoch nájdeme 17 takýchto stavebných komplexov, 7 z nich je pod ochranou UNESCO, najznámejšie sú Hagar Qim, Mnajdra, Ggantija, Tarxien, či Hypogeum. Najstarší komplex Ggantija nachádzajúci sa na ostrove Gozo bol postavený asi o 1000 rokov skôr ako egyptské pyramídy v Gize a o 1500 rokov skôr ako Stonehenge v Anglicku. Niektoré teórie tvrdia, že dokonca odtiaľto mohli pochádzať neskorší stavitelia egyptských pyramíd. Ako dôkaz sa uvádza, že egyptský boh Anobius je zobrazovaný ako pes s rovnými špicatými ušami. A presne taký pes je maltský fenek, ktorý žil a dodnes žije na Malte.
Ďalšia teória hovorí o tom, že chrámy mohli byť súčasťou bájnej Atlantídy, pretože pod morom asi 3 km od ostrova sa našli podobné zvyšky chrámov a sú miesta, kde vedú výrazne ryhy podobné koľajniciam priamo do mora k týmto stavbám.
Návštevník stojí v nemom úžase nad schopnosťou neznámych staviteľov opracúvať obrovské kamene a spájať ich do stavebných útvarov až do výšky 7 metrov. Na čo presne stavby slúžili sa nedá jednoznačne tvrdiť. Jasné však je, že ich stavitelia mali určité znalosti z astronómie, pretože niektoré sú postavené tak, aby pri jarnej a jesennej rovnodennosti dopadalo svetlo cez celú stavbu priamo na najskrytejšie miesto. Stavby mohli mať aj rituálny charakter s možným sexuálnym podtónom, pretože pôdorys niektorých z nich sa podobá telu tzv. Matky zeme, matky plodnosti zobrazenej ako veľká obézna žena s kyprými tvarmi. Tá mohla byť objektom záujmu viacerých mužov a rodičkou vyvolených potomkov. Nebudem však už pokračovať popisom ďalších teórii, najlepšie je tieto miesta navštíviť a precítiť priamo ich atmosféru.
Maltézki rytieri
Ďalším špecifikom krajiny je množstvo kostolov, údajne ich je presne 364. S výnimkou pár protestantských sú všetky rímskokatolícke, čo dokladá veľký vplyv cirkvi na tomto území. Podpísala sa pod to samozrejme aj prítomnosť Suverénneho vojensko-špitálskeho rádu sv. Jána v Jeruzaleme, na Rhodose a na Malte, ako znie oficiálny názov spoločenstva, ktoré je tak trochu opradené rúškom tajomstva. Rád vznikol v polovici 11. storočia v Palestíne. V tej dobe dostali kupci z námornej republiky Amalfi povolenie postaviť v Jeruzaleme kostol, kláštor a špitál, kde by sa postarali o pútnikov všetkých vierovyznaní. Kresťanské bratstvo starajúce sa o celý komplex žilo najprv podľa zásad benediktínskej rehole, neskôr prevzalo pravidlá augustiniánskej rehole. V roku 1113 potvrdil pápež Pascal II. svojou bulou právo na pôsobenie tohto spoločenstva označovaného neskôr ako johaniti, či špitálnici. Keď v roku 1291 padlo mesto Akko v Palestíne do rúk moslimov, presunuli sa johaniti na krátky čas na Cyprus, odtiaľ v roku 1310 na ostrov Rhodos. Až tu vytvorili svoj suverénny štát, na čele ktorého stál knieža veľmajster. Rád začali organizovať na princípe jazykových skupín, ktorých bolo od druhej polovice 15. storočia osem a tento počet sa zachoval až dodnes. Symbolicky je vyjadrený maltézskym krížom bielej farby s ôsmimi hrotmi, ktorý je aj súčasťou oficiálnej vlajky rádu. V roku 1522 však bol Rád nútený po šesťmesačnom obliehaní ostrova Rhodos opustiť. Ako prejav ich udatnosti a chrabrosti im dovolil sultán Sulejman Nádherný zobrať si so sebou osobný majetok i zbrane. Osem rokov nemal Rád domov, v roku 1530 dostali od španielskeho kráľa Karola V. do daru maltské súostrovie. Ako protihodnotu boli rytieri zaviazaní odovzdávať raz ročne sicílskemu kráľovi jedného sokola. Po príchode na Maltu rytierov sklamali tieto bezútešné ostrovy, kde nebola ani pitná voda a verili, že sa tu zdržia len dočasne. Rok 1565 však opäť preveril ich sily a po šesťmesačnom obliehaní známom ako Veľké obliehanie sa im podarilo odraziť približne päťnásobnú vojenskú presilu dobyvačných Osmanov. Obrancom ostrovov velil vtedajší veľmajster Jean Parisot de la Vallette, ktorý po víťazstve začal práce na opevňovaní ostrova, kde sa nachádza dnešné hlavné mesto nesúce jeho meno.
Po tejto bitke začalo byť rytierom jasné, že maltské súostrovie sa stane ich trvalým domovom. A tak sa aj stalo na vyše 250 rokov, keď v roku 1798 odovzdali ostrovy bez boja Napoleonovi Bonaparte a presťahovali sa do Ríma, kde pôsobia dodnes na ulici Via Condotti. Dnes predstavuje Rád samostatný štátny celok, ktorý má približne 10000 členov, ktorí sú držiteľmi cestovného pasu Rádu sv. Jána Krstiteľa. Mnohí členovia pochádzajú z bohatých šľachtických rodín, byť členom Rádu je otázkou cti a prestíže. Už v minulosti mnohí členovia Rádu odovzdávali po smrti svoj majetok Rádu, je to jeden zo zdrojov ich bohatstva. Dnes má Rád na Malte sídlo svojho veľvyslanectva a vlastní jednu budovu v hlavnom meste.
Keďže rytieri boli silne prepojení s cirkvou, za ich prítomnosti na Malte boli založené mnohé kostoly. Hlavným z nich je kon-katedrála sv. Jána vo Vallette, ktorá je nádhernou ukážkou barokového štýlu, v interiéry úžasne zdobená, v porovnaní s inými katedrálami na kontinente výnimočná. Mnohé kostoly majú svojou pompéznosťou a veľkosťou charakter katedrál a sú si vzájomne dosť podobné. Veľkou výnimkou je kostol v meste Mosta dostavaný v roku 1862 podľa stavby Pantheonu v Ríme. Má štvrtú najväčšiu kostolnú kupolu v Európe po kupole Dómu vo Florencii, baziliky sv. Petra vo Vatikáne a Patheonu. S množstvom kostolov súvisí aj zvýšený počet kňazov a mníšok, ale určite ich nie je na 1 km2 toľko ako vo Vatikáne.
S touto stavbou sa spája aj udalosť z obdobia 2. svetovej vojny, keď pri jednom z 3 000 leteckých bombardovaní Malty v čase od júna 1940 do decembra 1942 preletela cez strop letecká bomba a dopadla uprostred zhromaždených veriacich. Bomba však našťastie nevybuchla, čo bolo pravdepodobne zapríčinené sabotážou jej výrobcov v niektorej zo zbrojárskych fabrík v Čechách vyrábajúcich bomby pre nacistické Nemecko, ktorí ju naplnili pieskom. Odvtedy sú Česi na Malte známi a udalosť pripomína kópia takejto bomby uložená v sakristii. Česi sa však na Malte presadili aj neskôr, a síce dodávkami automobilov Škoda, ktoré na Malte dodnes často vidieť.
Po skončení 2. svetovej vojny britský kráľ Juraj VI. udelil Malte Kríž sv. Juraja za odvahu a chrabrosť vo vojne. Malta je jedinou krajinou na svete, ktorá dostala toto vyznamenanie a od toho času sa jeho zobrazenie nachádza v ľavom hornom rohu maltskej štátnej vlajky.
Peter Michalka
Článok bol uverejnený na www.dobrodruh.sk dňa 5.6.2014