Hora bez Evy
Athos, grécky nazývaný Hagion Oros, v preklade Svätá hora, je tretím a zároveň posledným výbežkom polostrova Chalkidiki na severovýchode Gréckej republiky rozkladajúcim sa na ploche 360 km2.
Je jediným územím na našom kontinente, kam majú predstaviteľky nežného pohlavia vstup striktne zakázaný. Tajomstvá tohto územia môže poodhaliť len dospelý človek mužského pohlavia.
Pri vyslovení mena Athos si väčšina z nás spomenie na jedného z chrabrých mušketierov ochraňujúcich záujmy francúzskeho kráľa Ľudvíka XIII., ktorých hrdinské činy opísal vo svojom nesmrteľnom diele Viktor Hugo.
Avšak pre veriacich pravoslávnej cirkvi je to najposvätnejšie miesto a zároveň je to pravdepodobne miesto, kde žije najväčšia uzavretá mníšska komunita na svete.
Na tomto území sa nachádza 20 pravoslávnych kláštorov, z ktorých väčšinu tvoria kláštory a kostoly gréckej pravoslávnej cirkvi. Okrem nich sú tu kostoly a kláštory patriace pravoslávnej cirkvi ruskej, srbskej a bulharskej.
Ako je možné sa tam dostať?
Pre pravoslávnych veriacich je vstup do tejto oblasti pomerne jednoduchý, avšak pre predstaviteľov iných cirkví je proces vybavovania pomerne zdĺhavý.
Na základe vyplnenej písomnej žiadosti je potrebné získať písomný súhlas Ministerstva vnútorných vecí Macedónie na vstup na toto územie. Nemýľte si prosím grécku Macedóniu s územnou časťou niekdajšej Zväzovej republiky Juhoslávie. Gréci sú na to veľmi citliví. Aj najväčší grécky vojvodca Alexander Macedónsky pochádzal predsa z tejto oblasti.
Na písomný súhlas sa čaká aj tri týždne, po jeho obdržaní je potrebné zaplatiť za vstupné vízum v prepočte niečo cez tisíc korún. Udelené vízum oprávňuje návštevníka stráviť na území mníšskej republiky štyri dni a tri noci a na mieste ubytovania v jednom z kláštorov dostať aj raňajky a večeru.
Je potrebné vopred si dohodnúť deň odjazdu na Athos, pretože počet návštevníkov iného vierovyznania ako pravoslávneho na jeden deň je limitovaný počtom desať.
Začiatok dobrodružstva
S veľkou časovou rezervou som sa dopravil autobusom do mesta Ouranoupolis, ktoré je vstupnou bránou na mníšske územie. Vládol tam veľký ruch a hemženie ľudí, ako keď pichnete paličkou do mraveniska. To moje predstavy značne pozmenilo. Pôvodne som očakával, že sa na Athos preplavím s ďalšími veriacimi, či turistami na nejakej malej loďke. Namiesto toho nás očakával trajekt, ktorý pojal do svojich útrob najprv dve nákladné autá, dve osobné autá, množstvo stavebného materiálu a až následne nastúpilo približne sedemdesiat ľudí, resp. len mužov. To množstvo materiálu svedčilo o stavebnej činnosti v niektorom z kláštorov a osadenstvo lode len potvrdzovalo informáciu, že vstup na Athos je pre ženy zakázaný. Bolo mi jasné, že nasledujúce štyri dni ženskú sukňu neuvidím.
Medzi cestujúcimi okrem zvedavých turistov boli domáci Gréci a niekoľko mníchov. Domáci majú na Athos jednoduchší prístup a ich pohnútkou na návštevu nie je zvedavosť, ale duchovná očista na svätých miestach.
Počas jeden a polhodinovej plavby sme párkrát zakotvili v niekoľkých malých prístavoch patriacich jednotlivým kláštorom. Vystupovali a pristupovali tu pútnici i mnísi, vykladal sa materiál. Počas plavby som spoznával na základe jednoduchého náčrtku, ktorý som dostal od jedného gréckeho priateľa, prvé kláštory Konstamonitou, Dochiariou, Xenophontos a Agiou Panteleimonos. Posledne menovaný kláštor patrí ruskej pravoslávnej cirkvi a je zo všetkých na Athose pravdepodobne najpôsobivejší svojou mohutnosťou a rozsahom. Asi pred štyrmi rokmi tento kláštor zachvátil požiar, ktorému našťastie nepadli za obeť žiadne osoby, boli však zničené vzácne historické predmety nevyčísliteľnej hodnoty staré niekoľko storočí.
Pri pohľade na breh sa ma zmocňovalo vzrušenie a očakával som už netrpezlivo moment vystúpenia na breh.
Boj o miesto
Po pristátí sa väčšina mužov doslova rozbehla ozlomkrky jedným smerom. Tušiac potrebu prispôsobiť sa tejto novej situácii nechal som sa niesť davom. A spravil som veru dobre.
Ľudský príboj doniesol túto vlnu až k staručkému autobusu, ktorého kapacita jednoznačne nezodpovedala množstvu ľudí pachtiacich po preprave. Šťastena mi bola naklonená a dopomohla mi dostať sa do autobusu dokonca na sedadlo pri okne. Sediac som s uspokojením pozoroval snahu ďalších pútnikov dostať sa do tohto dopravného prostriedku zabezpečujúceho prevoz do hlavného mesta Karyes. Po maximálne možnom naplnení sa autobus naštartoval a pomaličky a s veľkým hrmotom sa začal presúvať po prašných cestách. Klimatizácia bola zabezpečená otvorenými oknami a tak som po krátkom čase jazdy prerušovanými dúškami nasával prach, pot a pach týchto okamžikov.
Centrum mníšskej republiky
Ak som spomenul hlavné mesto Karyes, tak to označenie bolo značne zveličené. Po približne pol hodine jazdy sme dorazili do dediny, ktorá určite pamätala aj na lepšie časy. Dominantnými stavbami na hlavnom námestí je palác, ktorý je sídlom hlavného predstaveného tohto spoločenstva a trojloďová bazilika stojaca oproti palácu. V paláci sa schádza sväté spoločenstvo pozostávajúce z dvadsiatich mníchov pod vedením „protora“ voleného pravidelne spomedzi predstavených jednotlivých kláštorov. Sväté spoločenstvo je volené na jeden rok a zasadá dvakrát týždenne.
Súčasťou baziliky zvanej „protaton“ je veža, v ktorej je umiestnená knižnica s množstvom vzácnych rukopisov písaných na pergamene. Z týchto dokumentov by sme sa dozvedeli, že už v 7. storočí boli v tejto oblasti usídlení mnísi a ich zástupcovia sa zúčastnili v roku 843 na koncile zvolanom cisárovnou Theodorou. Nachádza sa tam i základný zákon, tzv. 1. typikon, spísaný mníchom Athanasiom v roku 971. Podľa tohto zákona sa riadi celé spoločenstvo do dnešných dní. Zákon hovorí, že na polostrove Athos nemôže byť postavených viac ako dvadsať kláštorov. Podľa dochovaných záznamov pobývalo v tejto oblasti v najlepších rokov 10.-12. storočia skoro 20.000 mníchov, dnes sa ich počet odhaduje na približne 1.700
Zlatá bula byzantského cisára Monomacha z roku 1160 úradne zakázala vstup ženám na územie štátu, aby nezvádzali mníchov na cestu pokušenia a hriechu.
Väčšina mníchov žije prísnym tzv. kinovitským spôsobom života v priestoroch kláštorov.
Avšak mnísi žijú aj v malých usadlostiach, alebo na samotách. Usadlosti predstavujú niekoľko samostatne stojacich domčekov, samoty na nachádzajú najmä v odľahlej juhovýchodnej časti polostrova. Mnísi žijúci pustovníckym životom odmietajú akýkoľvek styk s civilizáciou a žijú doslova z plodov lesa a z potravín, ktoré im z času na čas prinesú mnísi z najbližšieho kláštora. Bol som dokonca upozornený, aby som nevyhľadával pustovnícke miesta, pretože vyrušenie v rozjímaní môžu mnísi vnímať veľmi negatívne a môžu sa správať prinajmenšom podráždene, niekedy dokonca aj agresívne.
Po krátkej prehliadke najvýznamnejších stavieb v Karyes som svoje putovanie po Athose začal s jedným starším pánom z Nemecka, ktorý tu bol už po piatykrát a mal o oblasti bohaté vedomosti. Rád som naslúchal jeho radám a rozprávaniu, ktoré mi pootvorili rúško tajomstva tohto mysteriózneho sveta.
Život v kláštoroch
Každý kláštorný komplex je stavbou podobného charakteru ku ktorej vonkajším ochranným múrom z vnútornej strany priliehajú ubytovacie priestory pre mníchov a pocestných. Dominantou kláštorného komplexu je kostol nazývaný „katholikon“ stojaci uprostred nádvoria a poskytujúci mníchom priestor a čas na ich duchovné rozjímania. Bohoslužby u pravoslávnych sú podmanivejšie a aj časovo náročnejšie, ako sú zvyknutí rímskokatolícki veriaci. Mnísi na Athose majú svoj denný režim rozdelený na tri základné časti. Osem hodín venujú modlitbám, osem hodín práci a osem hodín odpočinku. Riadia sa historickým byzantským časom a juliánskym kalendárom
Hlavnou modlitbou je ranná, ktorá trvá vyše troch hodín a je príslovečné nazvať ju rannou, pretože začína v čase východu slnka. To je dané tým, že mnísí na Athose neuznávajú svetový čas, ale čas počítajú od západu slnka po jeho východ. Ale aby to nebolo také jednoduché, aj tu sa nájde výnimka. Mnísi žijúci v kláštore Iviron založenom v 10. storočí počítajú čas od východu slnka po jeho západ.
No a medzi zvláštnosti tohto sveta je treba spomenúť fakt, že nielen ženy majú sem prístup zakázaný, ale márne by ste tu hľadali sliepky, kozy, ovce, to znamená všetko živočíšne ženského pohlavia. No a z toho prirodzene vyplýva, že zvieratá tu nemajú šancu sa páriť a mnísi sa teda nevenujú živočíšnej výrobe. V dôsledku toho sú vlastne tamojší mnísi skoro absolútni vegetariáni, keďže mäso sa na ich stole vyskytne len ojedinele pri slávnostných príležitostiach, keď si ho nechajú doviezť, alebo kúpia mimo svojho územia. Zdravý spôsob stravovania mi potvrdili moje neskoršie skúmavé pohľady na mníchov, medzi ktorými som nezahliadol jediného trpiaceho nadváhou.
Tým sa aj vyvrátila moja pôvodná predstava o blahobytnom a bezstarostnom spôsobe života mníchov.
Náplňou ich každodennej práce je obrábanie polí, olivových, či citrusových sadov, vinohradov a samozrejme starostlivosť o budovy kláštorov, kostolov, ako aj rekonštrukcia starých písomností a ikon. Roboty je veľa, mníchov málo a tak prichádzajú pomáhať aj veriaci najmä z Grécka.
Na ceste
Počúvajúc môjho spoločníka sme prišli ku kláštoru Koutloumousiou. Zastavili sme sa tam len na chvíľu a pokračovali sme cestou na východ ku kláštoru Iviron, ktorý sa radí medzi tri najstaršie kláštory. Stavba celého komplexu založeného mníchmi z Gruzínska pripomína svojimi hrubými múrmi pevnosť. Prispôsobil som sa skúsenostiam svojho spolupútnika, ktorý zvolil za cieľ našej dnešnej cesty kláštor Philotheou nachádzajúci sa na romantickej horskej vyvýšenine uprostred lesa. Keďže sa začínalo stmievať, museli sme sa poponáhľať, aby sme stihli prísť do kláštora pred zotmením. Ak by sa nám to nepodarilo, mohlo by sa nám totiž stať, že nás nepustia dnu do kláštora a museli by sme nocovať niekde vonku. A na to som vôbec nemal chuť.
Podarilo sa nám prísť včas do jedného z najkrajších a najútulnejších kláštorov, ktorého stáli obyvatelia sú často v styku s návštevníkmi a preto sú aj veľmi vľúdni. Sú však údajne kláštory v severozápadnej časti Athosu, ktorých obyvatelia vidia turistov veľmi neradi a dávajú im to aj patrične najavo.
Záver prvého dňa
Vo Philotheou nás srdečne privítal mních pochádzajúci z Nemecka. Bol som touto skutočnosťou dosť prekvapený. Náš hostiteľ nám prezradil, že vyštudoval filozofiu a náboženstvo v Nemecku, ale keďže život v civilizovanom svete mu nevytváral vhodné podmienky pre jeho duchovný rast, rozhodol sa prísť na Athos a stať sa členom tejto mníšskej komunity.
Tu musím zdôrazniť, že takéto rozhodnutie je treba veľmi dôkladne zvážiť, pretože je rozhodnutím na celý život. Vstupu do mníšskeho rádu predchádza prípravná fáza v dĺžke približne jedného roka, počas ktorej má novic možnosť oboznámiť sa so všetkými zákonitosťami života v mníšskom ráde. Po úspešnom zvládnutí tohto obdobia je prijatý do rádu a možnosť vystúpenia z neho sa prakticky rovná nule. Mnísi opúšťajú mníšsky šat len keď duch človeka opustí jeho telesnú schránku.
Po rýchlej hygiene sme boli pozvaní do jedálne, kde na nás už čakalo pohostenie. Pri letmom pohľade do jedálne som sa na chvíľu preniesol do vzdialenej minulosti a spomenul som si na film Meno ruže podľa románu Umberta Eca odohrávajúci sa v podobnom prostredí. Pri pohľade na stôl a tanier so surovou i prevarenou zeleninou, kúskom chleba, syra, k tomu krčah vody a pohár vína som pochopil, prečo tunajší mnísi netrpia nadváhou.
Po striedmej večeri nebol problém ľahnúť si do postele už okolo deviatej hodiny. Kláštor sa ponoril do priezračného ticha, ktoré ma obklopilo a pozvalo do ríše snov.
Budíček
Zobudili ma podmanivé zvuky vyvolané klopkaním drevených kladiviek na drevené dosky.
Taký zvláštny budíček som ešte nezažil. Stŕpol som však až pri pohľade na hodinky, ktoré ukazovali štyri hodiny. Vtedy som si uvedomil, že na Athose sa počíta čas od západu slnka, kedy je polnoc.
Bolo načase vstať a ísť na rannú modlitbu. Ako neveriaci pravoslávny som mohol sledovať priebeh liturgie z predsiene chrámovej lode. Na tri hodiny som sa ocitol v inom svete počúvajúc nádherné spevy a recitatívy. S východom slnka som opúšťal kláštor aj svojho dovtedajšieho spoločníka, ktorý chcel zostať na mieste dlhší čas. V ušiach mi stále zneli modlitby a spevy mníchov.
Zamieril som ku kláštoru Karakalou, kde som chcel zastihnúť skupinku troch gréckych pútnikov smerujúcich k najstaršiemu kláštoru na Athose. Kláštor Karakalou je zasvätený apoštolom Petrovi a Pavlovi. Po krátkom občerstvení som sa vydal so svojimi novými spoločníkmi na najťažší úsek svojho putovania po Athose.
Vyše štyroch hodín sme kráčali po prašnej, vyprahnutej ceste k najväčšiemu a najstaršiemu kláštoru polostrova nazývanému Megisti Lavra.
Megisti Lavra a okolie
Lavra je označenie pre náboženské stredisko nepodliehajúce biskupom príslušnej diecézy, ale len najvyšším cirkevným úradom. Tento kláštor ako prvý založil v roku 963 mních Athanasoius na najodľahlejšom mieste polostrova, najbližšie k svätej hore Athos (2033 m.), ktorá dala meno celému polostrovu. Kláštor zaujme svojou mohutnosťou a rozľahlosťou. V čase najväčšieho rozkvetu v 11. storočí tu žilo okolo 700 mníchov, dnes ich tu je len približne 370, z nich asi 300 žije v priľahlých usadlostiach a samotách. Práve na týchto samotách žijú najhorlivejší mnísi žijúci podľa najprísnejších náboženských regúl. Odmietajú styk s ostatnými ľuďmi a stretnutie s nimi môže byť údajne aj nebezpečné.
Počas vyše hodiny strávenej v kláštore sme prijali pozvanie mníchov na malé občerstvenie a prehliadku časti interiérov prístupných návštevníkom. Každý miestny kostol je vyzdobený nádhernými freskami, v knižniciach sú vzácne rukopisy na pergamenoch. V tomto kláštore sa nachádza údajne 2.046 rukopisov a vyše 10.000 starých ručne písaných kníh.
Po prehliadke sme pokračovali najkrajšou a turisticky najnáročnejšou časťou oblasti k mníšskej usadlosti Agia Anna. Cesta viedla hustým lesom bez nejakých vyznačených chodníkov a tak orientácia bez mapy bola niekedy dosť zložitá. Pochod bol značne vysilujúci, dych nám však vyrazil až pohľad z vrcholu úbočia zvažujúceho sa k moru. Dole s výškovým rozdielom vyše 500 m sme uvideli učupené domčeky najväčšej a najstaršej mníšskej usadlosti na Athose.
Zostup dole trval nekonečne dlho, mali sme toho pochodu už plné zuby. Cieľom bol kláštor Agiou Pavlou. Precenili sme však svoje sily a podcenili vzdialenosť. Zrýchlili sme krok, aby sme sa dostali do kláštora pred zotmením. Najzdatnejší z nás štyroch bežal vpred ku kláštoru, aby nám zaistil vstup v prípade príchodu po zotmení. Tento prezieravý krok sa nám aj vyplatil, keďže sme dorazili pár minút po zotmení. Pri bráne nás už čakal jeden mních, ktorý nás zaviedol do miestnosti s posteľami. Po 13 hodinách vyčerpávajúceho pochodu jediným želaním každého z nás bolo zaujať čo najskôr horizontálnu polohu. Oželeli sme večeru a prespali sme aj raňajky.
Rezonovali v nás však nádherné spomienky na putovanie po jednom z najtajuplnejších miest nášho kontinentu.
Peter Michalka
Článok bol uverejnený v časopise Lidé a země dňa 1.6.2007